Herbík má rád mačky.

Sú mäkkučké, ľahké a takmer také malé ako Herbie. Preto sa rád na ne vrhá. Celým telom. Má dve sivé kamošky, ktoré k nemu vždy bežia a potom sa spoločne oblizujú... Oblizovať mačku! To je vážne hnusné.. ešte tak oblizovať psa, ale mačku? Snažila som sa to Herbiemu vysvetliť. Slovami (FUUJ!!)  aj činmi (dupaním a následným hrozením rukou). Nepomáha. Môj pes má rád mačky. Nepochopil, že výnimka je len jedna a volá sa Tiger (lebo Tiger ako jediná mačka na svete môže u nás večerať). Herbie sa nebojí, že mačky mu ublížia. Neviem, či Herbie vie, že mačky sú zákerné.

Herbie pozná zásadne len polodivé mačky. Opustené, hladné dravce, ktoré lovia myši na poli. Tie mačky sú dobré. Neublížia mu, lebo je malý  a zlatý. Raz stretol pravú domácu, rozmaznanú odpornú príšeru, ktorá mu skočila do tváre a skoro vyškrabla oko. Krvácalo. Herbie plakal. Veľmi.

Tak sa mu to snažím vysvetliť znova. S mačkami sa nehráme. Radšej ich ponaháňaj. Veď si pes...

Ale ten malý pes je v čomsi popredu. Niečo totiž pochopil.

Keby ste mali protivníka s ostrými pazúrmi, obratnejšieho a rýchlejšieho a väčšieho ako vy, nechceli by ste sa s ním radšej kamarátiť ako biť?